Tam do výšky zdvihnutá, za konármi skrýva tvár. Sťažnosť písať nemusí, čas sa o ňu postaral. Clapčenská tvár pod prilbou, na kamennou líci prach, žiadosť písať nemusí o penziu v múzeách. Pozerá sa na ľudí z tichej diaľky svojho sna. Hlas fanfár ju nebudí, ani salva slávnostná. Iba stáť tu zostala, udivená dlho stáť. Je v nej výkrik ranených, S tichou krásnou myšlienkou vyrastú vždy po vojnách. Tváre chlapcov nevinných netúžia po poklonách. Stromy zrána zašumia, rozpŕchne sa vtáčia stráž. Oči sôch, tie nevidia, či naozaj sa ukláňaš.